Pred rokom by mi ani vo sne nenapadlo, že budem písať podobný príbeh. Začínal som sa totiž pripravovať na cestu, počas ktorej bolo neprípustné si na niečo podobné čo i len pomyslieť, nieto o tom písať a reálne to prežiť. Čakala ma vysviacka za katolíckeho kňaza. Majka mala zase vstúpiť do rádu rehoľných sestier. Často sme sa stretávali na cirkevných akciách a cestovali spolu vo vlaku krížom-krážom po Európe. Posledných pár mesiacov nám ale bolo jasné, že k sebe prechovávanie city, aké by sme nemali. Priznám sa rovno a bez mučenia, nebolo to len o čistej láske, ktorej nás učí katechizmus. Fungovala tam silná chémia - feromóny.
Majka bola až príliš krásna na to, aby sa vzdala svojich predností. Tvár mala ako bábika, prirodzenú a úprimnú. Nádherné kučeravé vlasy síce skrývala pod šatkou, ale občas sa jej neposlušná kučera spod nej vymotala a šteklila ju na tvári. Neskôr, keď som bol už do nej zbláznený až po uši, som si začal všímať aj iné časti jej tela a veľmi intenzívne nad nimi premýšľať.
„Poď, pozývam ťa na horúcu čokoládu,“ navrhol som jej, keď sme sa v mrazivom januári vracali z jednej akcie a najbližší vlak nám išiel až o tri hodiny.
„Varené víno by nás zahrialo viac,“ prekvapila ma svojou odpoveďou, ale nemal som nič proti.
V ten deň sme boli v civile, výnimočne a tak trochu tajne. Keď si Majka vyzliekla kabát, pár sekúnd som na ňu vyjavene civel. Bola naozaj neodolateľná. Fialový svetrík s golierikom jej mimoriadne pristal a ja som si až vtedy naplno uvedomil, že je naozaj bohato obdarená. S takými prsiami som si ju vedel predstaviť kdekoľvek, len nie v kláštore. Ale to už boli poriadne hriešne myšlienky.
„Povedz, ako by vyzerala tvoja budúcnosť, keby si nebol kňazom,“ vyzvala ma.
„Neviem, nepremýšľam nad tým, lebo ja budem kňazom,“ odpovedal som síce dôrazne, ale mal som silné pochybnosti, či to tak naozaj bude.
„A čo tvoje chlapčenské sny? Čím si chcel byť?“ nedala sa odbiť.
„Vždy som chcel mať vlastnú stolársku dielňu. Dedo takú mal, vyrábal aj drevené hračky, a to ma ako malého chlapca fascinovalo,“ zaspomínal som si.
Čím viac vareného vína sme pili (áno, nezostali sme len pri šálke), tým ľahšie sa nám polemizovalo o živote. A došlo aj na intímne otázky.
„Viem, že by sme o tom nemali hovoriť, ale si skutočne vyrovnaný so životom v celibáte?“ spýtala sa potichu a nesmelo. Mne v tej chvíli pripadala ako Eva, ktorá stále pokúšala Adama, kým spoločne neuvalili na ľudstvo dedičný hriech. Čím osobnejšia ale bola, tým viac vo mne gradovalo nutkanie pobozkať ju.
„Ty hádam nie si?“ odpovedal som otázkou.
„Zaľúbila som sa,“ vyletelo z nej a okamžite, ako to vyslovila, sa zháčila. Vzala si kabát a vybehla von.
V tej chvíli som mohol iba dúfať, že tie city, ktoré v nej vyvolali toľko emócií, prechováva ku mne. Zaplatil som účet a vyšiel za ňou von. Celú cestu na stanicu sme mlčali. Ako sme ale vedľa seba mlčky čakali na vlak, neodolal som. Mala celkom skrehnuté prsty, tak som ju chytil za ruku. Ani sa nepohla, hľadela do zeme. Prudko som ju k sebe otočil a pobozkal. Zdalo sa mi, akoby na tento impulz čakala už veľmi dlho, pretože do nášho prvého bozku vložila toľko energie, že som bol pripravený jej okamžite padnúť k nohám. Šťastie, že na sebe nemala rehoľnícky odev, pretože bozkávať novicku na stanici plnej ľudí by bola šialená provokácia.
„A čo teraz?“ opýtala sa, keď sme si vymenili už dosť slín na to, aby sme sa smeli znova vrátiť do reality.
„Mohli by sme napríklad zmeškať vlak a prespať v nejakom príjemnom penzióne tu v okolí,“ hovoril som zasnene, pretože sa mi po tom všetky nedarilo stáť nohami pevne na zemi.
„Nechcem byť pre teba pokušením a zviesť ťa z cesty,“ nariekala pokorne. Prišlo mi to smiešne, lebo ja som ju už dávno vnímal ako niečo, prečo sa oplatí zísť z priamej trasy. A okrem toho, už bolo neskoro. Zašli sme ďalej než sme mali, ale mne sa nechcelo zaradiť spiatočku.
„Ty nie si pokušenie, ty si žena, ktorú milujem. A keďže dokážem takto milovať ženu, viem, že som chlap. Asi mi teda nie je súdené byť kňazom,“ utešil som ju úprimným vyznaním, vzal som ju za ruku a vykráčali sme zo stanice.
Pokiaľ sme sa dovtedy obaja zmietali v pochybách a stáli niekde na pol ceste, po spoločnej noci strávenej v penzióne boli naše pochybnosti ešte intenzívnejšie. Bolo to až príliš živočíšne, krásne divoké a hriešne nádherné, ale zároveň krehké, nestabilné a bez budúcnosti.
Poviete si, veď sa predsa ľúbia, čo riešia? Naša spoločná noc nám nastavila zrkadlo a my sme uvideli, čo sme predtým vidieť nechceli. To, čo sa medzi nami zrodilo, nebola láska. Bola to vášeň vysokej úrovne.
Len čo sa za nami zavreli dvere izby v penzióne, vrhli sme sa na seba ako zvieratá. Akákoľvek slušnosť, zábrany či ostych išli bokom. Bolo to tak šialene rýchle, že sa nám z toho poriadne roztočila hlava. Ale možno s tým malo čo dočinenia aj víno, ktorého sme nevypili málo, a dlho odriekaný intímny život. Rozpustila si vlasy, a keďže som vždy túžil vidieť jej bujnú hrivu v plnej kráse, poriadne ma to nabudilo. Omotal som si ich okolo dlane a prívalom hlbokých bozkov zasypal jej krk. Mala ho dlhý, hebký a voňavý.
„Pozor, prežívam malý orgazmus. Môj krk je totiž prešpikovaný množstvom erotogénnych zón,“ upozornila ma.
„To je dobre, máš nádherný krk,“ zašomral som a jednou rukou sa zatúlal pod jej fialový svetrík, aby som sa zoznámil s jej melónikmi. S nárastom môjho vzrušenia som celkom zabudol na dobré mravy, a už vôbec som nemyslel na dráhu, na ktorú som sa pripravoval.
Prsia mala ako Venuša a zo mňa sa stal razom pohan. Chcel som sa klaňať tejto nádhere a zbožňoval som ju každým odhaleným kúskom jej tela viac.
„Je to neskutočný pocit, keď mi hladkáš bradavky. Neprestávaj,“ zaprosíkala, ale to vôbec nebolo nutné, pretože som neplánoval opustiť vrcholky tých pevných kopcov. Jedna atraktívna destinácia na jej tele ma však priťahovala ešte o niečo viac. Áno, zátoka lotosového kvetu. Netrvalo dlho a dostal som povolenie vyplávať.
„Och, tu sa práve výdatne zavlažovalo,“ povedal som, keď môj kapitán preplával hlavným prístavom. Následne nás oboch čakala príjemná a divoká plavba. Vlny nám priali, hoci to miestami poriadne húpalo.
„Ach, asi sa zbláznim. Je to krásne a vôbec mi nevadí, že za to skončím v pekle,“ vzdychala a hodeným veslom pracovala ako skúsená námorníčka.
„Pôjdeme tam obaja, ale neviem, či nám v pekle bude horúcejšie než teraz,“ odpovedal som jej.
Pred príjazdom do cieľa nás ešte zachytil silný vír a následne sme sa zviezli dlhým tobogánom pod silno striekajúci vodopád. Bola to rozprávková plavba.
Prepáčte mi spôsob, akým som opísal svoj zážitok s Majkou, ale na popísanie veci pravým menom mi chýba guráž. A asi by to vyznelo príliš tvrdo. Svoje svedomie ale metaforami neučičíkam. Aj keď po milovaní sme si obaja uvedomili, že vlastne nás k sebe priťahuje iba akýsi zvierací pud, odniesli sme si z toho presvedčenie, že život v celibáte nie je naša cesta. Oveľa viac sa nám páči plaviť po rozbúrenom mori.
