Miro bol dobrodruh, nespútaný, veselý a živelný. Nikomu sa za nič nezodpovedal a vždy si robil čo chcel. V tú zimu, keď ho osud (sneh a zima) spojil s Ivanou, sa vybral s partiou priateľov na lyžovačku do novovybudovaného Ski centra. Jeho zvedavá povaha ho pri prehliadke okolia zviedla z vyznačeného chodníka a on, ten veľký dobrodruh, zablúdil. Sneh mu škrípal pod nohami, mráz sa drel pod nechty, mobilná sieť vypadla a možnosti pre pokojný návrat do vyhriateho hotela boli obmedzené.
***
Keď už sa Mirovi zdalo, že bude musieť v hore stráviť noc a prežiť tú príšernú zimu, začul vzdialené škrípanie snehu. Zvuk sa približoval a o chvíľu sa pred ním zjavila drobná osôbka v hrubom kožuchu.
„Panebože, čo robíte tak vysoko v lese?“ opýtala sa skôr než ju stihol pozdraviť.
„Spoznávam krásu tunajšej prírody,“ odpovedal ironickým tónom.
„Ďalší nadšenec z mesta, ktorý nemá o živote v prírode ani potuchy,“ zašomrala si. Miro chcel jej poznámku zaklincovať niečím pikantným, ale predbehla ho ponukou o pomoc.
„Ukážem vám, kadiaľ sa dostanete naspäť, najskôr by ste sa ale mali zohriať. Bývam neďaleko. Môj otec tu robil dlhé roky polesného a zostal mi po ňom dom takto vysoko v horách.“
A tak sa presunuli do domu, kde v krbe praskalo drevo a príjemné teplo rozväzovalo jazyk.
„Ste veľmi milá, normálne nemám problém s orientáciou v priestore. Takto nešťastne som sa stratil prvýkrát.“
„Ha, to vám môžem aj nemusím veriť,“ žartovala.
Miro nedočkavo čakal, kedy tá krásna neznáma zo seba zvlečie ťažký kožuch a hrubý sveter. Akonáhle tak urobila, mohol si dôkladne prezrieť jej postavu. Niekto by povedal, že je to celkom obyčajná žena, ba ešte dievča. On ale okamžite uhádol, že za tou rádovou maskou sa ukrýva niečo magické. Sršalo jej to z očí, bolo cítiť feromóny a keď Mirovi podávala šálku s čajom, nenápadne sa oň obtrela. Dobre vedel, čo tým chce povedať a aké signály vysiela.
„Vonku naozaj poriadne priťahuje,“ povedal nervózne.
„Áno, ale vy sa už nemusíte ničoho obávať. Tu vás zima rozhodne nedostihne.“
„Žijete tu úplne sama?“
„Zväčša,“ odvetila tajomne.
„A to sa nebojíte?“
„Bojím, preto som si zohnala pušku a za pásom vždy nosím nôž,“ vyriekla vážne, no následne vybuchla smiechom.
Miro si uvedomil, že sa naozaj krásne smeje. Tak zvonivé tóny z úst ženy už dávno nepočul.
Po hodine mu Ivana priniesla ďalší čaj, tentokrát ochutený rumom. Sadla si k nemu bližšie a dôkladne si ho prehliadala. On z nej taktiež nedokázal spustiť oči. Mala ohnivé vlasy a veľké sivé oči. Pohľad mu však neustále zabiehal na jej okrúhle melóniky. Spod trička sa jej totiž tlačili bradavky. Mala ich vztýčené a čím viac sa k nemu naklonila, tým viac cítil ich teplo.
„Siahni si,“ vyzvala ho. Neváhal a okamžite zovrel jej prsia v dlaniach. Boli naozaj horúce. Krátko ich premasíroval prstom, no potom odhrnul tričko, aby si ich mohol dôkladne obzrieť. Ona medzitým nelenila a kým jeho zamestnával jej hrudník, ona mu pomaly uvoľnila nohavice. Horúcou rukou mu vošla do rozkroku a začala masírovať jeho penis. Chvíľu sa maznali ako pubertiaci, ale on dlho to ostýchavé tempo nevydržal. Strhol z nej tričko aj nohavice, pevne ju uchopil za zadok a vyložil na stôl.
„Mám na teba obrovskú chuť,“ zašepkal jej do ucha.
„Tak neváhaj, poď do toho!“ dala mu povolenie.
Stiahol jej nohavičky a dráždivo sa natlačil medzi jej stehná. Nato sa zmocnil jej pier, pričom jazyk zasunul hlboko do jej krku. Ona ho pevne uchopila nohami a rukami objala jeho mocný chrbát.
„Vytrieskaj ma ako ešte nikoho.“
Rajcovala ho, a preto nečakal, kým mu vytlačí vstupenku. Natlačil sa do jej svätyne bez varovania. Chýbalo jej pár stupňov vlhkosti, ale on sa postaral, aby to vo vnútri tej pekne tvarovanej jaskyne okamžite zvláčnelo. Potom nastal ten čas, aby splnil jej prianie. Dorážal tak silno až stôl pod nimi praskal.
„A to som si myslela, že dnes pôjdem zase spať s neobrobenou záhradkou. Vďaka za zmäteného turistu,“ šomrala popritom ako vrtela panvou a cmúľala jeho pery.
Milovali sa celú noc a ich vzdychy pohltili aj praskanie polien v ohni.
Ráno mu celkom nahá pripravila raňajky. Takto si mohol o niečo dôkladnejšie prezrieť, čoho sa to v noci vlastne dotýkal. To mladé krehké žieňa sa vedelo skutočne poriadne rozdivočiť.
„Myslím, že do týchto končín zablúdim rád aj nabudúce.“
„Nech sa páči, pre dezorientovaných lyžiarov mám pochopenie,“ zachichotala sa, sadla si na jeho kolená a dala mu dlhý bozk.
Vždy, keď Mirovi zaškrípe pod nohami sneh, s úsmevom na perách si zaspomína na to horúce milovanie. Veď počas zimy sa predsa miluje najlepšie. To vzájomné teplo, ktoré si dvaja odovzdávajú, roztopí všetky ľady.
