Nestávalo sa mi často, aby som niečo ľutoval. A ani som sa hlbšie nezamýšľal nad svojimi príležitostnými známosťami. Načo mútiť vodu? Užili sme si a obaja chápali, ako to medzi nami je. Hovorí sa ale, že na každého raz dôjde. A tak sa stalo, že aj na mňa, starého a ostrieľaného psa, prišiel rad.
Nikdy som sa nechcel viazať a už vôbec som sa nepovažoval za rodinný typ. Svoje partnerky som nemiloval, skôr som si ich vyberal podľa toho, ako ma budú v spoločnosti reprezentovať. V posteli som bol vždy opatrný, no aj napriek tomu som otcom malej Laury. To však ešte nie je ten moment, z ktorého by mi prebehol mráz po chrbte. Áno, narodila sa mi dcéra a ja sa o ňu, myslím si, celkom slušne starám. S jej matkou sme skúsili spolu chvíľu bývať, ale bolo to fiasko. Nakoniec sme sa dohodli, že nám bude lepšie bez seba. Občas som si brával malú k sebe, išli sme na výlet, alebo som ju vyzdvihol zo škôlky. A práve v jej škôlke sa to celé začalo. Uprostred roka k ním nastúpila nová pani učiteľka. Laura z nej bola unesená, pristupovala k deťom celkom inak než sa klasicky očakáva. Musím poznamenať, že nikdy sa na mňa výraznejšie neusmiala, nezhovárali sme sa dlhšie než bolo nutné, ba ani mi nevenovala intímnejší pohľad. Nebolo tam z jej strany teda nič, čo by ma mohlo tak nebezpečne okúzliť. No predsa, Katka bola iná, a ja som začal vyzdvihovať dcéru zo škôlky častejšie. Chodila pekne oblečená, v roztomilých šatôčkach, ktoré nechali vyniknúť jej dlhé nohy. Pri chôdzi sa pekne vlnila, vlasy mala vždy upravené a voňavé. Áno, ich vôňu som cítil hneď, ako som otvoril dvere do triedy.
„Dobrý deň, pán Slávik, ale Lauru dnes vzala mamina,“ upozornila ma, keď som sa do škôlky dohrnul mimo dohodnutý čas.
„Aha, asi som to nejako poplietol,“ zahral som to na ňu. Pravdaže, chcel som byť s ňou sám. V triede už nikoho nemala a upratovala posledné hračky.
„Tak dovidenia,“ skúsila, keď sa mi nejako nechcelo odo dverí.
„Prepáčte, nechcem, aby to vyznelo nejako nemiestne, ale rád by som vás pozval na kávu,“ povedal som celkom prirodzene. Túto vetu používam často a vždy zaberie. Je v nej potrebná dávka slušnosti, no tiež istý náznak môjho konečného cieľa.
„Ďakujem, ste zlatý, ale dnes už niečo mám.“
Áno, odmietla ma a pritom hľadela na mňa dosť opovržlivo. Akoby mi chcela naznačiť, že toto nech viac neskúšam. Ja som sa ale nedal odbiť. Možno mala partnera, nebol som si istý, no začínala sa mi dostávať pod kožu a ja som stále silnejšie túžil dostať sa jej do nohavičiek.
„Tak možno zajtra?“ navrhol som.
„Ja neviem, pán Slávik,...“
„Ondrej,“ skočil som jej do rečí.
„Neviem, či je to vhodné. Lauru mám rada a rozumiem si aj s jej mamou.“
„To je skvelé. Lenže ja s nimi nežijem, som single a rád by som vás pozval na kávu.“
Nebudem to naťahovať, v ten deň ma odmietla hneď trikrát. Skúšal som ju prehovoriť, no vypoklonkovala ma od dverí a hneď zamkla. Lenže ja som cítil, že ju pomaly namotávam. O necelý mesiac som to skúsil znova. Medzitým som sa v škôlke objavil zriedka a keď už, tak som sa tváril dosť namrzene. Chcel som ju vyprovokovať. Iste, nemuselo to zabrať, ale riskol som to. Nakoniec sa to oplatilo. Vypálilo to ešte lepšie než som očakával. Oslovila ma sama.
„Ondrej, mrzí ma, že som vás tak prudko odmietla. Jedna káva predsa nemôže nikomu ublížiť a môžeme sa porozprávať aj o Laure.“
„Jasné, veď nič iné som od vás ani nechcel,“ garantoval som jej.
Keď prišla Katka do kaviarne, voňala ako maliny. Mala krátke pestrofarebné šaty, dúhovú čelenku vo vlasoch a nádherne sa usmievala. Na krátky okamih som sa cítil tak zvláštne, že som sa naľakal, aby som sa náhodou nezamiloval.
„Ahoj,“ povedala veselo a mne bolo jasné, že dnes to bude divoké.
Naše posedenie trvalo zhruba dve hodiny. Príjemne sme sa porozprávali, hoci nie všetko z nášho rozhovoru si pamätám, pretože moju pozornosť zamestnávali jej obnažené ramená, modré okále, kučery vo vlasoch, no najmä tie obrovské melóny, napasované v úzkych šatočkách. Štrbinkou medzi jej prsami som sa snažil nakuknúť pod šaty, no potreboval by som k tomu ruky. Môj zrak bol síce dokonalý, ale za roh vidieť nedokážem. Pri dýchaní sa jej vábivo dvíhal hrudník a ja som začal cítiť silné pnutie v nohaviciach.
Pred kaviarňou sa nám akosi nechcelo rozlúčiť, tak som ju pozval ešte na krátku prechádzku. Šli sme do parku, a to sa už stmievalo. Poznal som tam jedno zašité miesto, starý altánok, tak som ju tam dotiahol. Ako džentlmen som rozprestrel na ošúchanú lavičku svoj sveter, aby si nezamazala šaty. Ochladilo sa, tak som ju objal okolo ramien a to už bol iba krôčik k puse. Cmúľali sme sa dlho, vášnivo a nahlas. Nato som jej siahol na prsia a úzkou cestičkou medzi nimi sa predral až k bradavkám. Chvíľku som ich masíroval.
„Počkaj, toto nie je správne,“ skúšala moralizovať ako väčšina krások.
„A prečo? Pretože sa vzájomne priťahujeme? Pretože nám to je príjemné? Azda toto má byť hriech?“ upokojil som ju a ona viac neprotestovala. Podvedome roztiahla nohy a ja som jej odhrnul nohavičky. Palcom som masíroval mäkučký klitoris a len čo sa viac orosila, zasunul som prsty hlboko do jej vagíny.
„Ach, och,“ zastonala a potom to už išlo veľmi rýchlo.
„Poď, otoč sa mi zadočkom. Máš ho nádherne tvarovaný,“ vyzval som ju.
Oprela sa o starý stôl a ja som sa do nej napasoval. Išlo to ľahko a hladko. Pomaly som do nej zasúval svoj penis a cítil som, ako sa mi otvára. Keď som ho do nej zasunul celý, zrýchlil som tempo. Pekne to plieskalo a ja som bol nadržaný ako býk. Páčilo sa mi to, malo to grády aj istú dávku romantiky.
„Áno, áno, áno,“ kričala, čím mi naznačila, že čoskoro bude hotová. Tesnejšie som sa k nej pritisol, chytil som ju za prsia a bozkával na krku. Presne som vedel, kedy dosiahla vrchol, pretože ticho zapišťala a šklblo jej vagínou zvnútra. Následne som sa urobil aj ja, pekne do nej. Poriadne to tam žblnkotalo, vytrel som jej svojím údom celé vnútro a ešte niekoľko minút sme sa len tak pohojdávali v tempe jemného vánku.
A kde zostal kondóm? Koho by to v tej chvíli zaujímalo? Spomenuli sme si naň až o niekoľko týždňov. Ale to už je celkom iný príbeh. Katka sa odsťahovala z mesta a ja o nej neviem vôbec nič. Nepoznám jej novú adresu, zmenila si číslo. Chýba mi.
