Na každej hodine literatúry som pozorne sledoval pomalé a premyslené pohyby našej profesorky Viny. Očividne to bola žena, ktorá si vždy vopred premyslela každý svoj krok a každú vetu. Určite to nebola žena, ktorá by vkročila niekam do neznáma a stratila sa vo víre udalostí. Vysoká kráska plnoštíhlych tvarov a s hnedými dlhými vlasmi po pás sa pomalým krokom prechádzala po triede medzi lavicami a vysvetľovala tajomstvá literárneho sveta.
Občas mi položila ľavú ruku na plece a zdôraznila to, čo práve hovorila, aby mi tým dala najavo, kam sa majú uberať moje myšlienky. Intuitívne vedela odhadnúť, kam sa asi v myšlienkach dostávam. A tak navonok pôsobiaca chladným dojmom celý čas vysvetľovala a vysvetľovala. Vlastne nikdy sa nás na nič nepýtala, zrejme jej bolo jasné, že žiadnu logickú odpoveď by nedostala.
A preto hodiny s našou profesorkou literatúry boli najlepšie zo všetkých. Nič od nás nežiadala. Celú hodinu sme len počúvali a občas sme na ňu hodili pohľad, aby vnímala, že ju počúvame a venujeme jej pozornosť. Na našej technickej nadstavbe ju majú radi všetci, lebo hodiny s ňou sú pre každého čiastočne aj relax. Počas leta sa zvykne obliekať do dlhých tenkých šiat rôznych vzorov. Je to žena, ktorú si človek hneď všimne, hoci len letmým pohľadom na pár sekúnd. Nedá sa prehliadnuť. A rovnako to funguje aj na našich hodinách literatúry. Proste sa nedá na ňu nepozrieť. Jej pokojný hlas človeka privedie do akejsi alfa hladiny a normálne sa dostane do relaxačnej fázy. Obdivujem ju, ako môže byť taká pokojná a vyrovnaná aj napriek tomu, že má už cez tridsať. A ako je nám v triede známe, stále nemá muža. Je to pre nás záhada a aj často vďačná téma na debatu v triede cez prestávku. V našej triede je presne 24 žiakov a z toho 9 chlapcov – teda mužov – lebo všetci máme už cez 20 rokov. Všetci, čo tu študujeme, sme sa rozhodli, že si ešte spravíme nadstavbu po maturite s nádejou, že sa nám potom bude v živote dariť lepšie. Nikto nevie predpovedať, ako bude vyzerať naša budúcnosť. Snáď nechodíme do tejto školy zbytočne.V ten deň D bola presne polovica júna, čiže 15 jún 2020. Ráno sa začalo ako každé iné. Prvá hodina technického kreslenia. Naša literárna hodina s profesorkou Viny sa začala o desiatej doobeda a keďže nám vypadla strojárska hodina, tak sme mali vyučovacie hodiny s profesorkou až do dvanástej doobeda.
S profesorkou Viny sa čas vliekol pomaly. Tú prezývku Viny jej dali žiaci z prvého ročníka. Vznikla údajne po jednej udalosti na školskom zájazde. Večer v bare sa trochu viac opila z vína a kolegovia profesori ju museli odniesť popod ruku k autobusu. Nič zvláštne, občas sa na takýchto výjazdoch prihodia takéto nepredvídateľné veci. No ja osobne tejto historke vôbec neverím a myslím si, že si ju niekto z nejakých dôvodov vymyslel. Neverím, žeby sa taká rezervovaná a až priveľmi mysliaca žena takto niekde zhodila na posmech ostatným. Mne osobne sa jej prezývka vôbec nepáči. Jej pravé meno je Alexandra. Ale v škole jej nikto nepovie ináč ako Viny. Keď sa začala hodina literatúry s Viny, nastal bežný výjav v triede: Zuzana sa hrala s mobilom, Eva si upravovala nechty a vôbec nevnímala, čo Viny rozpráva. Roman sa pozeral von oknom a možnože aj počúval tieto literárne záležitosti. Alana v poslednej lavici obracala stránky v knihe, avšak tou knihou bol v skutočnosti katalóg z Avonu.
Ja som sedel skľúčene na stoličke a sledoval som Viny, ako sa sebaisto pohybuje po triede a pri rozprávaní sa pozerá von oknom. Občas sa prešla okolo mňa a prstom – ukazovákom – mi slabo prešla po ramene až ku krku. Tento rituál som si začal všímať posledné mesiace školského roka. Začínalo sa to veľmi opatrne a až neskôr to začalo byť bežné. Neviem, čo Viny k tomu viedlo. Ale viem určite, že po mne prešlo mrazenie až vzrušenie vždy, keď to spravila. Vedela presne, čo robí. Určite si bola veľmi dobre vedomá toho, čo to spraví so mnou. Aj v ten deň, v tom okamžiku prešla po mne elektrina. Viny sa len letmo pozrela mojím smerom. Asi si chcela overiť moju reakciu – ako sa po jej kontakte zatvárim alebo ako sa budem snažiť tváriť nezainteresovane. Šaty jej perfektne priliehali na telo. Opisovali je dokonalú postavu. V ten deň mala šaty so slabožltým nádychom. Vôbec neboli výstredné, ale každý si ich všimol. Hodina bežala len zopár minút, keď niekto zrazu zaklopal na dvere. Viny zavolala:
„Áno, ďalej.“
Dvere sa otvorili a stála tam matematikárka zo štvrtého ročníka. „Alexa, prosím ťa, potrebujem ťa do kabinetu. Máme nové knihy na prebratie a treba ich aj pretriediť.“
Viny si dala všetky svoje osobné veci na roh stola a odišla spolu s matematikárkou. V triede zavládol menší ruch a každý riešil svoje záležitosti. Asi o 5 minút sa otvorili dvere a vošla matematikárka. „Potrebovala by som jedného z vás do kabinetu na prácu s knihami, lebo ja musím teraz odísť a vrátim sa až poobede.“
autor: Brandon McYntire
....pokračovanie "Profesorka Viny, časť II.
