Možno poznáte ten pocit, keď sa tak voľajako smiešne platonicky zamilujete do literárnej postavy či legendami opradenej osoby. Tento príbeh však nebude tak úplne z tohto súdka. Moja biela pani je originál, nepoškvrnená akousi starou povesťou a neošúchaná tisíckrát opakovanými frázami. Zuzka, aj tak jej zvykli hovoriť.
***
Vyrastal som na dedine a vidiek milujem. Práca ma však vohnala do drsnej náruče rušného veľkomesta. Keď som si hľadal byt, trval som na tom, že musí byť v pokojnej lokalite, najlepšie na okraji mesta, prípadne pri parku. Nakoniec sa mi podarilo nájsť niečo presne podľa mojich predstáv a po nasťahovaní som si vychutnával pokoj, ktorý okolie mojej novej adresy ponúkalo. Z veľkej časti som mohol pracovať z domu, a tak som si musel nejako zorganizovať čas. Najlepšie sa mi moje povinnosti plnili v noci, keď panelák spal a ja som sa mohol sústrediť na prácu. Cez deň, keď som sa potreboval vyspať, mi tlmený hluk od susedov neprekážal. Na spánok som sa ukladal zväčša okolo piatej nadránom. To som si ešte doprial šálku čaju a pozeral von oknom na osvetlenú ulicu. Krátko po nasťahovaní mi práve pri takomto rannom relaxe padla do oka ona moja biela pani. Zjavila sa pred panelákom ako prízrak, v bielom bežeckom oblečení. A rovno pred mojimi očami vykonávala rannú rozcvičku. Mal som tak možnosť obzrieť si jej vnady ako v spomalenom filme, detailne a dôkladne. Prehla sa, aby sa ponaťahovala a ja som sa pri pohľade na jej okrúhly pevný zadok okamžite vzrušil. Možno som nebol jediný, kto ju takto pozoroval z okna, no bol som rozhodnutý, že nechcem zostať iba tajomným mužom za oponou. Túžil som zahrať si s ňou v priamom prenose, a to hlavnú rolu. Predpokladal som, že má vytýčenú rannú pravidelnú trasu na beh, a preto som ju očakával v rovnakom čase každé ráno. A ona skutočne prišla. Svietila v tme a vysielala zvláštnu energiu.
Keď už som tú krásnu bielu neznámu pozoroval viac ako dva týždne, rozhodol som sa konať. Viac som nechcel iba snívať o jej dokonale vyšportovanom tele. Túžil som, aby sme si zacvičili spolu. Nevedel som, ako urobiť prvý krok, no nakoniec som to vyriešil celkom jednoducho. Odpadkami! Áno, odpadky už toho stihli napáchať. Vzal som vrece so zvyškami z večere a šiel ho vyhodiť.
„Dobré ráno,“ pozdravil som na oko nezaujato.
„Aj vám dobré ráno. Nepočkali by tie odpadky, kým sa rozvidnie?“ odpovedala až príliš veselo. Neskôr som sa dozvedel, že nie som prvý, kto to na ňu skúšal s odpadkami. To ale teraz nehrá žiadnu rolu.
„Práve sa chystám do postele po nočnej šichte, tak som to chcel ešte stihnúť,“ vykoktal som.
„Dúfam, že vám niekto hreje posteľ, lebo dnes ráno je celkom chladno.“
„Nie, žiaľ, musím si ju zohriať sám.“
„To je ale veľmi smutné,“ dodala a zamávala mi na rozlúčku.
Tak veru, v ten deň sme sa spolu ešte nevyspali. Ale už vedela, že žijem sám. Neskončili sme v posteli ani o týždeň či mesiac. Až raz v lete, keď som stál pri okne a nadržane si obzeral jej dobiela odeté opálené telo, pozrela hore, priamo k môjmu oknu, a pozdravila úklonom hlavy. Nachvíľu som sa zháčil, no potom som jej pozdrav opätoval. Naznačila mi, aby som zišiel dole. Neváhal som ani na okamih.
„Prepáč, ale deň čo deň iba pozeráš z toho okna a ja by som možno prijala aj pozvanie na kávu,“ zaskočila ma.
Nakoniec teda urobila prvý krok ona, pretože ja, hoci aj odhodlaný zaujať ju, nenabral som po odpadkoch viac odvahu. Pozval som ju teda na rannú kávu k sebe do bytu. O ôsmej začínala v práci, a tak sme mali ešte fúru času.
Počas kávičkovania som si dovolil chytiť ju krátko za ruku, potom aj za koleno a o niečo dlhšie som sa jej zahľadel do očí. Ona mi na oplátku siahla roztopašne do rozkroku, vďaka čomu zostávala naozaj už iba tenká hranica, ktorá delila seriózne rande od divokého sexu.
„Dúfam, že ti stále nemá kto zohriať posteľ,“ skúsila, aj keď bolo zrejmé, ako sa veci majú. Viac som už nechcel naše stretnutie naťahovať rečnením. Preniesol som ju do spálne a zvliekol z nej biely úbor. Následne sa splnil môj sen a ja som si mohol zahrať hlavnú úlohu v jej predstavení.
Mala veľmi šikovný jazýček. Schovala sa pod perinu a tam, v absolútne intímnej rovine, sa zoznámila s mojím prirodzením. Aj keď to bolo príjemné stretnutie, najviac som sa tešil na jej prsia. Zvieral som ich v dlaniach a bozkával dlhé minúty. Ani potom som však nemal dosť, cmúľal som ich a hladkal až kým ma nezastavila.
„Som rada, že sa ti páčia moje prsia, ale možno by si mohol preskúmať aj iné časti môjho tela,“ zastonala a ja som sa začal pomaly presúvať nižšie. Moje pery ovlažili jej bruško, stehná a nakoniec zablúdili k jej rozkošnej mušličke. Tam som sa zdržal o niečo dlhšie a za asistencie jazyka vzdal jej dierke ten najvyšší hold.
Naše telá sa vlnili v pravidelnom rytme, tempo bolo intenzívne a ako som do nej dorážal, posteľ sa celá otriasala. Bolo nám úplne jedno, čo si o nás pomyslia susedia a ignorovali sme hlasné búchanie do stien a radiátora. Naše výkriky, stony a žiadostivé dychčanie sme si vychutnávali naplno. Nakoniec naše telá, orosené potom, vydali zo seba maximum. Vygradovalo to ako sa patrí a po magickom zavŕšení dokonalého predstavenia sme si dopriali tiché doznievanie. Po vyvrcholení sme sa ešte dlho maznali, hladkali a ja som sa dotýkal jej hebkej pokožky s citlivou vážnosťou.
„Zuzana,“ povedala.
„Čože?“
„Volám sa Zuzana,“ prezradila mi pred odchodom a ukázala na prstenník ľavej ruky. Neviem, kde som mal oči, keď som si to dovtedy nevšimol. Tak veru, bola to pani, manželka niekoho iného. To však nič nemení na tom, že bielou pani bola iba pre mňa.
Nezáleží na tom, čo práve robím a kde som, akonáhle si spomeniem na jej dlhý krk, veľké prsia a zelené zasnené oči, prepínam do iného režimu. Jednoducho bola nezabudnuteľná, legendárna a rád si ju každý deň pripomeniem hoc i tisíckrát opakovanými frázami.
