Svoju malú spoveď by som mohla nazvať aj „makrelové rande“. Ak dovolíte, zoberiem to od konca. Zobudila som sa na mäkkej dubovej posteli s rukami stiahnutým opaskom. Vo vzduchu bolo cítiť údenú makrelu a víno kvalitnej modrej muštovej odrody viniča s malinovo-ríbezľovým nádychom. Nech už to znie akokoľvek divne, ba možno až antisexy, nenechajte sa pomýliť tou podivnou kulisou.
Z muža, pri ktorom som ležala, doslova prekypoval sexepíl a pohľad na neho mi pripomenul to neobvyklé stretnutie. V našej malej dedinke bola o krásavcov núdza a ja ako slobodná mamička som sa prepadla do ešte nevýhodnejšej kategórie. Od čias, keď som bola tehotná so svojímsynom, sa nemôžem zbaviť smutne komickej závislosti na údenej makrele. Minimálne raz do týždňa si ju doprajem, väčšinou v stredu, keď vozia čerstvé kusy. Predavačka ma už pozná a vždy mi jednu odloží.
V to slnečné predpoludnie som však prišla do obchodu a videla, ako si posledný čerstvý kúsok odnáša neznámy drzáň. Pani za pokladňou na mňa previnilo pozrela a mykla plecami.
„Takže dnes si moju makrelu vezme tento pán?“ povedala som dostatočne nahlas, aby ma počul.
„Vašu makrelu?“ obrátil sa ku mne a ja som sa v tom momente roztopila ako snehuliak na jarnom slnku. Mal ohnivé a dobrosrdečné tmavé oči. No a tie pery! Plné a stvorené na rozdávanie bozkov. Snáď ešte nikdy sa mi nestalo, že by som v jednej sekunde cítila rozhorčenie aj nutkanie zmocniť sa niečích pier, cmúľať ich a kusnúť si do nich.
„Kupujete makrelu pre manželku?“ skúsila som okamžite.
„Nie. Prečo pre manželku? To pre seba,“ odpovedal a uprene na mňa pozeral.
„Vy ale nie ste tunajší. Nemôžete si kúpiť údenú rybu niekde inde?“
„Ehm,“ odkašľala si predavačka, pretože sme blokovali ostatných ľudí pri pokladni. Pán teda zaplatil svoj nákup, chytil ma za ruku a odtiahol bokom.
„Síce som dostal skutočne veľkú chuť na údenú makrelu, vezmite si ju. Ospravedlňujem sa, že som si dovolil siahnuť na váš poklad,“ prehlásil veselo a makrelu mi vtisol so rúk.
„Počkajte, to predsa nemusíte robiť,“ zamrzelo ma, že som sa chovala tak netaktne.
„A čo takto podeliť sa o ňu?“ skúšal tentokrát on.
„Pozor, som presvedčená, že so mnou by ste sa o rybu deliť nechceli.“
„Dôvod?“
„Som slobodná matka školopovinného syna. Tie nie sú v kurze.“
„Presťahoval som sa do domu po babičke. V záhrade si chcem postaviť malú stolársku dielňu a splniť si tak sen. Mnohí hovoria, že som blázon. Ani blázni nie sú v kurze.“
Potom to šlo už ako na horskej dráhe. Muž z obchodu sa volal Peter a ja som prijala jeho pozvanie na večeru. Bola skromná, ale zato originálna. Tvorila ju jedna údená makrela a fľaša CabernetSauvignon. Aj posledný kúsok ryby sme si rozdelili na polovicu a atmosféra bola tak úžasná, že sme sa obávali ju narušiť. Ako keby sa zastavil čas. Obaja sme mysleli na to isté, ale ani jeden nemal odvahu urobiť prvý krok, aby niečo neprehnal.
„Tancuješ?“ opýtal sa z ničoho nič.
„Už som to dlho nerobila, ale niečo pomalšie by som mohla zvládnuť.“
Naladil rádio, uklonil sa a chytil ma za ruku. Telesná blízkosť nám však nedovoľovala sústrediť sa na hudbu. Už najnenápadnejšie obtretie mojich pŕs o jeho svalnatú hruď vo mne vyvolávalo príval vášne. Jeho objatie bolo pevné, až som nachvíľku nadobudla pocit, že sa mi v jeho zovretí nemôže nič stať. Spočiatku sa snažil udržať svoje ruky na mojom drieku, ale čoskoro ich presunul nižšie na moje polovičky. Pevne ich uchopil a pritlačil ma k sebe tak blízko, že som dokonale cítila jeho našponovaný úd. Odhrnul mi vlasy z čela, bradu lapil medzi dva prsty a zľahka ma pobozkal. Ja som bola nenásytná, taký jemný bozk mi nestačil. Začala som byť nedočkavá a svoj jazyk natlačila do jeho úst. Neprotestoval a dovolil mu preskúmať svoju ústnu dutinu. Keď sa už naše jazyky raz stretli, iskru, ktorú zažali, už nešlo uhasiť. Túžili sme sa dotýkať aj inými časťami tela. Masírovať, hladiť, trieť, hrýzť, štípať, jednoducho všetko, kde sa vyžadoval stupeň telo na telo. Páčilo sa mi, keď dorážal o niečo tvrdšie, neprekážalo mi ani nevinné plácnutie po zadku, či prudké zatiahnutie za vlasy. Nebol drsný, bol zdravo agresívny, a to ma vzrušovalo. Keďže som sa už ale dlho nemilovala, nejako som nevedela, čo s rukami.
„Máš nádherné telo, príjemné ako hodváb a tvarované ako socha bohyne. No čo tie tvoje ruky? Ty skutočne nevieš, čo s nimi. Počkaj, zabudni na to, že sa ma musíš niekde dotýkať. Nechaj ruky odpočívať a vychutnaj si to bez ich účasti,“ pokarhal ma starostlivo a natiahol sa pre opasok, aby mi ním previazal zápästia. Neutiahol ich príliš silno, skôr symbolicky. A skutočne, keď som nemusela rozmýšľať nad tým, čo s rukami, bolo to oveľa príjemnejšie. Používala som iba pery a stehná.
„Teraz zapoj do hry svoju vagínu, nemáš ju iba na to, aby som ju vydrel. Určite ma ňou dokážeš prekvapiť.“
Akosi prirodzene som pochopila, ako to myslí. Začala som svoju komôrku sťahovať a uvoľňovať v rytme, ktorý mi udávala ona sama.
„Áno, presne takto je to v poriadku.“
Jazykom dráždil špičky mojich bradaviek, čo ma priviedlo do neopakovateľnej extázy. Akonáhle som cítila, že sa blíži vrchol, máličko som podvihla panvu a zvlnila sa v sladkom kŕči. Ani po vlastnom uspokojení som ale nepovolila intenzitu sťahov či dorazov. Nechcela som, aby Peter stratil niť. Krátko po mne sa urobil aj on.
„Bolo to dokonalé!“ zachrapčal a pár letmých bozkov otlačil do mojich plavých vlasov.
Je to naozaj smiešne, ale vďaka makrele som dievčatám z dediny vyfúkla najkrajšieho chlapa, aký sa u nás za posledné obdobie ukázal.
