Sedím na vlakovej stanici a pozorujem veľké hodiny. Premýšľam nad časom. Aký má vlastne význam? Podľa mňa je rovnako nezmyselný ako vek. Ľudia majú zvláštnu úchylku všetko kontrolovať a riadiť, no a tá chorobná potreba veci zaznamenať či pomenovať môže urobiť viac škody ako osohu. Možno sa pýtate, kam týmto smerujem. Môj príbeh je zložitý, no v podstate veľmi jednoduchý. Zamilovala som sa, pričom čas a vek v tom hrajú svoju rolu. Iste, to tak trochu vždy, no potom je tu ešte svedomie. Z morálneho hľadiska je neprípustné dovoliť si vášnivo milovať niekoho, koho ste roky milovali celkom inou láskou.
Vydávala som sa v dvadsiatke. Môj muž bol omnoho starší a mal syna, ktorý bol odo mňa mladší sotva o deväť rokov. Bol to milý chlapec, ale ja som mu nikdy nechcela byť matkou. Skôr kamarátkou, možno sestrou. Zdôveroval sa mi a mal ku mne veľmi blízko. Manžel veľa pracoval a mi s Jurajom sme trávili väčšinu času spolu. Kým bol menší, brávala som ho do kina, do ZOO, na zmrzlinu, alebo sme sa šli bicyklovať alebo na kúpalisko. On však rástol, mužnel a blížili sa jeho dvadsiatepiate narodeniny. To už nebol chlapec, ale zrelý muž a ja som sa na neho aj tak pozerala. Vyrástol mi pred očami, dospel. S mojou zákonitou polovičkou sme sa odcudzili, pričom s Jurajom to bolo čoraz silnejšie, také šťavnaté, osviežujúce, čerstvé a dobrodružné.
„Hanka, v sobotu budem v bare za mestom oslavovať s priateľmi narodeniny. Viem, že s tebou a otcom sme si už pripili, ale teba by som rád videl aj na tejto akcii,“ povedal mi a ja som jeho pozvanie ochotne prijala. Rada som s ním trávila čas a jeho priatelia boli aj mojimi.
Ten bar som dobre poznala. Ešte pred svadbou som ho navštevovala so svojou partiou a bolo tam príjemne. Žiadne zafajčené priestory a zvláštne indivíduá. Veľmi príjemný podnik, ktorý si roky udržal svoj punc slušného zábavného zariadenia. Usadili sme sa v súkromnom boxe na poschodí a Juraj objednal drinky.
„Sadnem si vedľa teba, ak dovolíš,“ oznámil mi a milo sa usmieval. Uvedomila som si, že jeho priatelia sú tam v pároch. Každý mal partnera. Len ja a Juraj sme boli sólo. Často som mu radila, čo a ako s dievčatami. Nikdy si však nenašiel vážnejšiu známosť. Tušila som, ba možno aj vedela, že ku mne prechováva nejaké city. Obávala som sa však túto tému otvoriť, pretože by som mohla nabiť dosť nebezpečnú zbraň.
„Jasné, Juri,“ odpovedala som a opätovala mu úsmev.
Nikdy som neplánovala zblížiť sa so svojím adoptívnym synom. Práve naopak, všetky hriešne myšlienky som vždy odohnala preč a svoje tajné predstavy v zárodku potlačila. Lenže v ten večer som sa necítila byť nad ním, a teda ako macocha, či staršia sestra. Rozprával a správal sa ako rozumný chlap, nie ako dieťa. Vždy mal pre mňa pochopenie, zaujímal sa o moje potreby a keď mi bolo smutno, vedel ma rozosmiať. No v tom okamihu tam bolo ešte niečo viac.
„Zatancujeme si?“ opýtal sa veselo.
„Rada, no vieš, že v tanci som drevo,“ upozornila som ho.
„To sme dvaja,“ upokojil ma.
Tak sme teda tancovali. A bolo to krásne. Spontánne a horúce. Nakoniec pustili pomalú skladbu a ja som skončila v Jurajovom objatí. Najskôr sme sa iba nesmelo k sebe privinuli, no postupne sme si dovolili viac. Ja som objímala jeho mocné ramená a on ma hladil po chrbte. Neskôr položil ruky na môj zadok. Hlavy sme položili tesne k sebe a ja som cítila jeho dych. Bol prudký a nebezpečne žiadostivý.
„Je tu strašne horúco. Nejdeš na vzduch?“ opýtal sa odrazu.
„Máš pravdu, poďme!“ súhlasila som.
Juraj vybehol von ako strela a ja som ho nasledovala. Vonku neváhal ani chvíľu. Zhlboka sa nadýchol, chytil ma za ruky a silno oprel o stenu. Nato ma vášnivo pobozkal. Jeho bozky boli zakaždým rýchlejšie, vášnivejšie a nástojčivejšie.
„Počkaj, počkaj, prosím ťa. Mali by sme spomaliť,“ snažila som sa ho zastaviť, pretože som sa naľakala toho, čo by mohlo nasledovať. On bol ale neodbytný a keď mi začal bozkávať aj krk, celkom ma tým odzbrojil. Viac som sa nezmohla na žiaden protest.
Podvedome som mu siahla do rozkroku a zistila, že je poriadne vzrušený, erekciu mal tvrdú, cítila som jeho veľkosť . Vzala som ho za ruku a ťahala do neďalekého parku. Hudba z baru tam doliehala iba veľmi slabo, bol tam pokoj a intímna atmosféra. Slabé osvetlenie nám nevadilo, našli sme si zastrčenú lavičku. Sedeli sme na nej a dlho sa maznali. Potom si ma posadil na kolená a vošiel rukou do mojich nohavíc. Prstom mi hladkal klitoris a ja som sa celá chvela.
„Chcem ťa, strašne ťa chcem!“
„Juri, tento vlak už nepôjde zastaviť. Ak raz do neho nastúpime, nie je cesta späť,“ upozornila som ho, ale on nepočúval. Ďalej ma spaľoval svojimi bozkami a jemnou masážou mojej mušličky.
„Poď, stiahni si nohavičky,“ vyzval ma a ja som to ako zhypnotizovaná urobila.
Oprel ma o lavičku a zozadu sa do mňa napasoval. Bol naozaj obdarený a mne na chvíľku prebehlo hlavou, že svoju výbavu nemohol zdediť po otcovi. V rovnakom momente som to ale vypustila z hlavy. Bolo zbytočné porovnávať neporovnateľné. Dlaňami pevne zvieral môj zadok a občas sa zatúlal k prsiam, aby podráždil bradavky. Juraj bol dobre stavaný, vysoký meter osemdesiat, svalnatý a neskutočne sexy. Ja som drobná plavovláska s priemernými prsami. Môj mladý milenec bol ale taký nadržaný, že som si pripadala ako porno hviezda.
„Si nádherná, voniaš mi“ šepkal.
„Rajcovná,“ dodal.
„Máš dokonalé telo,“ chválil ma a ja som išla do kolien.
Dorážal do mňa veľmi príjemným tempom, a teda ani rýchlo, ani pomaly. Ja som sa chvela ako už dávno nie a svoje potom orosené telo som takmer nespoznávala. Vonku bolo chladno, no ja som horela.
„Zbláznim sa z teba,“ priznala som sa mu.
„Si úžasný,“ stonala som.
Vzájomne sme sa častovali lichôtkami a takto sa dostávali čoraz bližšie k vrcholu. Juraj mal už svoje skúsenosti, no aj napriek tomu sa neudržal a urobil sa do mňa. Mňa to ale nijako zvlášť nerozladilo. Pripadalo mi to celkom prirodzené, akoby to inak ani nemalo byť. Zostal vo mne a ja som sa krúživým rytmom dopracovala k vlastnému uspokojeniu. Počkal kým odznie môj orgazmus a potom nasledovala jeho ejakulácia a urobil sa do mňa.
„Prepáč,“ povedal, keď si zapínal nohavice.
„Ty sa mi ospravedlňuješ, ale ja hovorím ´ďakujem´.“
Manžel sa o našom romániku nikdy nedozvedel. Dovolím si tvrdiť, že nás to s Jurajom k sebe veľmi silno priťahuje, ale viac sme o tom nehovorili, ba ani si to nezopakovali. Ponechali sme si to kúzlo okamihu. Takto snáď nevyprchá. A na záver sa znova pýtam: Čo je to čas? Čo je to vek?
