Výrobná technológia a metódy získavania vôní
Pri výrobe parfumov sa uplatňujú také isté chemické postupy ako sa používajú pri výrobe alkoholických nápojov alebo liekov. Kozmetický priemysel používa ako najčastejšie stavebné komponenty rastlinné silice. Pozrime sa na to ako sa získavajú koncentrované vône, ktoré majstri parfuméri neskôr majstrovsky skomponujú a zriedením s alkoholom premenia v nezabudnuteľnú a jedinečnú vôňu.
Odparovanie a destilácia
Väčšina komponentov, dôležitých pre destiláciu, obsahujú rastliny, ako napr. vonné silice, ktoré veľmi príjemne voňajú. Súčasťou silíc sú terpény - organické zlúčeniny. Popri nich sú ešte dôležité zlúčeniny síry (ktoré sú obsiahnuté v rastlinách voňajúcich po cesnaku a horčici) a niektoré aromatické zlúčeniny: fenoly, aromatické aldehydy a kumaríny. Z terpénov, ktoré sú v siliciach, dochádza pri styku s kyslíkom k vzniku alkoholov, esterov, aldehydov a ketónov. Bod varu rôznych zložiek silíc je veľmi odlišný: 160-290 ° C. To, koľko je v priestore molekúl vône alebo sila vône, závisí od tlaku pary, ktorý je závislá na teplote vzduchu. Ak chceme získať z rastliny čo najviac čistých silíc a ostatné časti rastliny nestojíme, použijeme dobre osvedčenú metódu, ktorou je destilácia. Tekutinu obsiahnutú v rastlinných bunkách zohrejeme spolu s tekutinou, ktorá sa s ňou priamo nemieša (s vodou), paru z rastliny vytiahneme, v druhej fáze ju ochladíme, a tým ju uchováme - kondenzujeme.
Kondenzácia a chladenie
Vodná para a silicové výpary sa po ochladení v kondenzátore opäť skvapalnia. Systém v tvare špirály alebo spojených trubíc z medi, hliníka alebo nehrdzavejúcej ocele vedie v protiprúde chladiacu vodu. Teplota vypúšťaného kondenzátu zvyčajne neprekračuje 25-30 ° C. Pri vyššej teplote by totiž mohli nastať nežiaduce chemické zmeny.
Filtrácia a separácia
Separáciou silice z vodného roztoku, ktorý vyteká z kondenzátora, sa v takzvanej florentskej nádobe, jednoducho na základe rozdielnej hustoty oddelí. Menšie florentské nádoby sú sklenené, väčšie sa vyrábajú z kovu. Podľa toho, či je silica ľahšia alebo ťažšia ako voda, je vypustená otvorom umiestneným hore alebo dole.
Silica sa v destiláte oddelí vo väčších či menších kvapkách, ktoré vo vode smerujú podľa svojej hustoty nahor alebo nadol. Najmenšie kvapky potrebujú pre oddelenie dlhšiu dobu. Oddelenú silicu treba prefiltrovať a vyčistiť od viditeľných nečistôt a vody. Uvoľnená voda totiž môže byť v priebehu skladovania príčinou nežiadúcich chemických zmien, predovšetkým hydrolýzy esterov. Je preto dôležité vodu čo najdokonalejšie odstrániť. Schopnosť silíc rozkladať vodu rastie tiež s teplotou. Preto sa v lete vyrobené vonné silice po schladení, často v dôsledku uvoľnenia vody, zakaľujú.
Proces a práca po destilácii
Silice často prejdú pred použitím ďalšími procesmi, ktoré prispejú k ich vyčisteniu alebo obohateniu napríklad frakcionovaná destilácia (ktorou docielime to, aby destilát obsahoval cenné zložky oleja vo väčšej koncentrácii), ktorou sa súčasne získavajú výrobky bezfarebné alebo jemne sfarbené, zušľachtené destiláciou s vodnou parou alebo vákuovou destiláciou. Prípadne proces zjemnenia v rozpúšťadle a obohatením, ktoré sa aplikuje napríklad pri spracovaní olejov obsahujúcich veľké terpénové uhľovodíky, ako napr. v citrusových siliciach.
Skladovanie
Počas skladovania môže dôjsť k rôznym chemickým procesom, ktoré sa mohli začať už počas samotnej destilácie a tým sa už mohli čiastočne znehodnotiť vonné látky. Za nižšej teploty prebiehajú tieto kazivé procesy pomalšie, ale pri dlhom skladovaní nadobúdajú na význame. Niekoľko desiatok percent vody rozpustenej v silici môže spôsobiť desaťnásobný rozklad esterov, to všetko za podpory železa obsiahnutého v oleji, ktoré pripravuje cestu pre ďalšie rozkladné procesy.
Škodlivým procesom teda potrebné brániť aj počas skladovania. Rýchlosť chemických reakcií sa znižuje s nižšou teplotou a priamym svetlom, z tohto dôvodu je výhodné skladovať vonné látky pri teplote na čo najnižšej hodnote. Oxidácii sa dá zabrániť zamedzením prístupu vzduchu, preto je treba skladovacie nádoby plniť po okraj a nepriedušne zatvárať. Oxidácii možno predchádzať aj antioxidantami, zlúčeninami zabraňujúcim oxidácii. Ťažké kovy sa zneškodnia pridaním veľmi malého množstva komplexnej zlúčeniny (kyseliny citrónovej), najčastejšie v kombinácii s inými antioxidantmi.
Zvyčajne sa vonné látky skladujú v kovových nádobách, v kanviciach, termoskách alebo nádržiach, pre ktoré sa ako materiál používa pozinkovaný plech pokrytý vrstvou laku alebo hliníkom. Pre skladovanie menšieho množstva je najvhodnejšia sklo. Použitie umelohmotných nádob nie je vhodné, pretože v nich mnoho silíc zreaguje.
Testovanie kvality vonných látok
Testovanie kvality vonných látok sa vykonáva zmyslovým testom, fyzikálnymi a chemickými metódami. Najdôležitejšie je zmyslová skúška pre posúdenie kvality vône a v niektorých prípadoch aj chuti. Štatistické vyhodnotenie zmyslových testov je vyčísliteľné a dáva objektívny výsledok.
Fyzikálne a chemické hodnoty, charakteristické pre jednotlivé silice, sú stanovené oficiálnymi normami jednotlivých krajín. Najčastejšie testovanými fyzikálnymi vlastnosťami sú: hustota, index lomu, optická aktivita, rozpustnosť (v 70%, 80% a 90% liehu). Najdôležitejšie chemické charakteristiky: obsah kyselín, esterov, alkoholov, aldehydov a ketónov.
Extrakcia
Niektoré aromatické rastliny obsahujú popri siliciach aj vonné látky, ktorých získavanie destiláciou s vodnou parou má pre nízky tlak ich výparov len malý stupeň účinnosti, alebo je ich výroba obtiažna pre ich jednoduchú rozpustnosť vo vode. Extrakcia, čiže vylúhovanie, pomocou rozpúšťadla môže byť vykonávané za nízkej či vysokej teploty vonnými alebo nearomatickými rozpúšťadlami. Okrem vonných látok obsahuje extrakt aj niektoré látky rozpustné v použitom rozpúšťadle -živici, tuk, vosk, farbivo. Kvalita extraktu sa mení v závislosti na rozpúšťadle a použitej technológii extrakcie.
Zvláštnym spôsobom extrakcie aromatickým rozpúšťadlom je lúhovanie plynom skvapalneným pod tlakom. Používa sa k tomu oxid uhličitý, uhľohydráty a freóny. Takto získané produkty neobsahujú zvyšky rozpúšťadiel a proces, vykonávaný prakticky za izbovej teploty, umožňuje vyextrahovať aj zlúčeniny citlivé na teplo.
Postupy extrakcie vykonávané pod vysokým tlakom vyžadujú nákladné zariadenia a drahé, často veľmi horľavé rozpúšťadlá. Preto sa tento proces spracovania používa len tam, kde vonnú látku nemožno získať destiláciou vodnou parou.
Anfleráž (z franc. enfleurage)
Pri použití tohto postupu sa sklenený plát pokryje vrstvou tuku, na ktorú sa pokladajú do rámov kvety. Tuk do seba nasáva ich silice. Kvety sa denne vymieňajú a nakoniec sa odoberie aj tuk. Takto vzniknutá vazelína alebo pomáda sa rozpúšťa v liehu a výsledná látka sa získa následnou destiláciou. Anflerážou sa používa predovšetkým v južnom Francúzsku. (napr. film Parfém)
Lisovanie
Silice citrusov sú veľmi citlivé. Už za teploty 100 ° C podliehajú skaze a nedajú sa teda kvalitne získavať destiláciou vodnou parou. Tieto silice sa preto získavajú studenou cestou, lisovaním alebo drvením kôry s následným odstredením. Ovocná šťava, ktorá spolu s olejom vzniká, nie je vôbec vedľajším produktom, často je cennejšia ako samotná silica.
Skladba - komponovanie vôní
Konzervovaním hutných silicových koncentrátov, ktoré sme získali vyššie uvedenými procedúrami, ako aj vonných zložiek len začína práca vyžadujúca dlhodobé experimentovanie a rozsiahle chemické a "pachové" znalosti: samotné vytváranie vonných kompozícií.
Zložky zmesí sa členia na: základné látky (báza), pomocné látky (adjuvanty), zušľachťujúce a obrusujúce prostriedky, fixátory.
Bázami nazývame látky tvoriace základ vonných kompozícií, na ktorých celú kompozíciu vystavíme. Adjuvanty hrajú pomocnú úlohu pri vytváraní kompozície vône. Zušľachťujúce prostriedky vôňu zjemňujú a oživujú. Obrusujúce tlmia ostrosť jednotlivých zložiek vône. Veľmi dôležité sú aj fixátory, na ktorých spočíva trvanlivosť vône.
K vytvoreniu skutočného parfému je navyše samozrejme potrebné nacítenie, fantázia, inšpirácia a istým spôsobom aj umelecká genialita.
